Prečo potrebujeme čoraz viac detských ihrísk?

V roku 1979 bolo na Slovensku 668-tisíc detí vo veku do 6 rokov. O tridsať rokov neskôr, v roku 2009, ich bolo len 385-tisíc. Počet škôl i tried v základných školách sa znížil, výrazne ubudlo predškolských zariadení. Mohlo by sa zdať, že z menšieho počtu detí vyplynie zníženie záujmu o detské ihriská, podobne ako klesla potreba počtu tried v materských a základných školách.

Na prvý pohľad to znie celkom rozumne, ale skúsenosť hovorí pravý opak – rodičia sa dožadujú detských ihrísk a priestoru na pohyb a športovanie detí viac ako kedykoľvek predtým. Je to móda, prechodný rozmar, dôsledok vyššej životnej úrovne a túžba vytvoriť deťom komfortnejšie prostredie, dať im viac zábaviek? Tiež, ale nie je to najdôležitejšie.

Skúsme porovnať, čím bolo detské ihrisko pred šesťdesiatimi rokmi pre dnešných starých rodičov, čím bolo pred tridsiatimi rokmi pre terajších rodičov a čím je dnes pre súčasné deti. Detské ihriská pred šesťdesiatimi rokmi mali sezónny charakter. Ich oficiálna prevádzka sa začínala na jar a končila na jeseň. Boli ohradené a ich súčasťou bol domček pre správkyne v bielych plášťoch, ktoré dozerali na deti. Na detskom ihrisku bol záchod a tečúca voda. Priestor na hru bol výrazne oddelený od trávnika, prípadne kvetinového záhona. Dieťaťu, ktoré vyrástlo z hry na pieskovisku a šmykľavke, zostávala už len hojdačka. Zato od troch, štyroch rokov sa začínali hry na chodníku a ulici pred domom. Keď ste sa chceli na niečom voziť, skákať, behať, hrať na schovávanku, bolo to „pred domom a za domom“, na ulici. Od šiestich rokov sa priestor na aktivity detí rozšíril ešte väčšmi o „územia nikoho“, ktoré si deti samy pretvárali na ihriská – na hru o guľky, futbal a iné loptové hry.

Pred tridsiatimi rokmi sa detské ihriská stali štandardom občianskej vybavenosti, ale zanikli správkyne i sociálne zariadenia. Cieľová skupina detí, pre ktoré boli určené detské ihriská, sa rozšírila aj na väčšie deti – pribudli rôzne preliezačky a priestory na loptové a športové hry. Na druhej strane, priestor „pred domom“ sa výrazne zmenšil, lebo k nemu prestala patriť ulica, ktorá už bola vyhradená autám. „Územia nikoho“ sa stali vzácnejšie, ale stále sa dali nájsť a iniciatívne pretvoriť na improvizované ihriská. V súčasnosti „územia nikoho“ zanikli, každý priestor niekomu patrí a chce ho rozumne využiť. Zanikol aj priestor „pred domom“, veď kto by dnes pustil samotné troj- či štvorročné dieťa hrať sa pred dom? Všimli ste si, že prakticky zanikla kedysi taká obľúbená jarná hra o guľôčky? Veď kde by sa asi tak dala hrať?

V súčasnosti sme svedkami prísne účelového a funkčne oddeleného chápania priestoru, každý niekomu patrí a slúži na konkrétny účel. Deti a mládež už nemôžu nájsť miesta, ktoré by si iniciatívne prispôsobili svojim záujmom, boli z nich vytesnené. Ústami rodičov sa domáhajú priestorov s príslušným funkčným vymedzením a primeranou ochranou pred prisvojením inou záujmovou skupinou alebo invazívnymi jedincami. Výsledkom je rastúca potreba „detských ihrísk,“ čo, samozrejme, nie sú len miesta s pieskoviskom a hojdačkami, ale všetky miesta určené na pohybové aktivity menších i väčších detí a mládeže.

Deti potrebujú priestory na pohyb v záujme ich zdravého vývoja – fyzického, psychického i sociálneho. Neuspokojenie tejto potreby vedie k vážnym poruchám. Počet detí s nadváhou až obezitou každý rok rastie. Podľa prieskumov je na Slovensku 22 percent detí s nadváhou, pričom v roku 2001 ich bolo o 10 percent menej. Nadváha spôsobuje nielen zdravotné riziká, ale aj psychický hendikep. Obézne deti sú často vystavované posmechu a vytláčané z rovesníckych skupín. V minulosti boli problémové deti „vychované ulicou“, v súčasnosti sú problémové deti, ktoré „vychoval televízor a počítač“.

Často sa stretávame s hlboko zakoreneným názorom, že rodičia dnes venujú deťom menej času ako kedysi. Nie je to celkom pravda – ani v minulosti nemali rodičia na deti čas, ale deti mali oveľa viac priestoru, v ktorom mohli žiť hrami a pohybovými aktivitami v prostredí rovesníckych skupín. Súčasný spoločenský tlak na budovanie a obnovu ihrísk je prejavom snahy o obnovu prostredia nevyhnutného na ich zdravý a normálny vývoj. Ihrisko nie je módna záležitosť, ani prechodný rozmar či komfort, ktorý deťom poskytuje bohatnúca spoločnosť. Ihriská sú verejnou investíciou do rozvoja obcí a miest.

Jestvuje množstvo otázok súvisiacich s detskými a mládežníckymi ihriskami:

• Koľko ihrísk potrebuje sídlo v pomere k počtu obyvateľov a detí?
• Ako majú byť projektované, aby boli vhodným miestom pre rôzne vekové skupiny?
• Kde získať priestor, ktorý by sa dal vyčleniť na tieto účely, ako zabezpečiť preň finančne nenáročnú ochranu, ako zabezpečiť, aby deťom zároveň poskytoval určitú mieru intimity?
• Kto má byť iniciátorom a správcom ihrísk, musia to byť vždy len obecné úrady, školy alebo cirkvi?

Keď sa rozhliadneme v bližšom i vzdialenejšom zahraničí, rýchlo si všimneme rôzne modely, štýly a spôsob vytvárania priestorov pre deti a mládež, ktoré nás môžu inšpirovať, ale musíme ich prispôsobovať našim konkrétnym potrebám a možnostiam.

Náš časopis sa chce venovať týmto témam a pohľadom odborníkov z oblastí, ktoré sa zaoberajú vývojom detí a mládeže – sociológov, psychológov, lekárov, organizátorov verejného života a, samozrejme, architektov a projektantov, ktorí dávajú ich predstavám materiálnu podobu. Určite by bolo poučné všímať si aj pohľady a mienku detí, ako by to pre seba usporiadali, keby sme im ponechali voľné ruky.

Ján Bunčák

Doc. Mgr. Ján Bunčák, PhD.,

je sociológ, pôsobil v Ústave ekonomiky a organizácie v stavebníctve, v Sociologickom ústave SAV a do septembra 2011 bol vedúcim Katedry sociológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

Článok prevzatý z časopisu Detské ihriská 1/2011, ktorý vydáva občianske združenie Naše Dvory 2015.